reklama

Absurdistan

Kde bolo tam bolo... vlastne vôbec nebolo ale je, stojí prekrásne mestečko. Vlastne ani také krásne nie je, lebo je rovnaké ako všetky ostatné. A aj ľudia v ňom sú rovnakí. Chudobní chcú byť bohatšími, bohatší chcú viac a najbohatší chcú byť jediní. Ženy a muži si myslia, že iba láska všetko zvládne aj bez ich pričinenia a keď to nefunguje, už lásky niet. Toto čarovne obyčajné mestečko nesie názov Absurdistan. A práve tu sa to začalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kde bolo tam bolo... vlastne vôbec nebolo ale je, stojí prekrásne mestečko. Vlastne ani také krásne nie je, lebo je rovnaké ako všetky ostatné. A aj ľudia v ňom sú rovnakí. Chudobní chcú byť bohatšími, bohatší chcú viac a najbohatší chcú byť jediní. Ženy a muži si myslia, že iba láska všetko zvládne aj bez ich pričinenia a keď to nefunguje, už lásky niet. Toto čarovne obyčajné mestečko nesie názov Absurdistan. A práve tu sa to začalo.

V jeden, ako inak, obyčajný deň, ktorý sa stal neobyčajným práve obyčajným príchodom malej dievčičky, ľudia inak zahľadení do svojich, viac či menej nešťastných životov, zdvihli oči a začali sa dívať. A videli presne to, čo chceli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To, čo ich prinútilo dvihnúť zrak od svojich topánok na ulici, boli čarovné tóny. Hudba malej flautičky, na ktorú hrala útla dievčička so zavretými očami. No aj bez výrazu jej očí, vyžarovala z toho pohľadu spokojnosť. A ľudia? Tí si aj tak pomysleli „ach tá chudinka, taká mladá a krásna a je odkázaná na hranie po uliciach". A tak vyťahovali mešce, a peniaze sa sypali. Sypali a rozkotúľavali, lebo pre nich nebola určená žiadna nádoba. Dokonca čiapku tá dievčička mala namiesto na zemi, na hlave. Dievčičkine oči chceli zostať zavreté a užívať si svoju vlastnú spokojnosť, ale štrngot peňazí pôsobil rušivo. Cinkali tie peniaze o dlažbu na zemi ako roľničky a paródia na Mikuláša, ktorý radosť rozdával nezištne. Oči boli nútené sa otvárať, aby videli komu peniaze treba vrátiť. No keď sa otvorili, všetci ľudia na ulici vyzerali akoby nič, a po dobrodincoch rušiacich dobrý pocit, nebolo ani stopy. Zaradili sa do davu ako husi, ktoré pastier niekam ženie. Jediný kto sa postavil a zavrel oči tiež a s prázdnymi vreckami sa započúval do hudby, boli malé deti. A keď im rodičia dali mincu do rúk , tak nechápali prečo. Nechápali prečo tak, ako to nechápala ani dievčička.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A boli to práve deti započúvané a obracajúce sa k neznámej flautistke, ktoré vyzradili svojich rodičov. Oči sa otvorili a hudba prestala znieť. Zostalo len duté ticho v ruchu ľudí. Jedna husička bola nájdená, slušne oslovená a prestala byť husou. Jednak to bol gunár a po druhé bol jediný na ulici prinútený zastať. Alebo možno prvý. Dievčička mu podala peniaze a poďakovala „Prepáčte, dnes hrám pre radosť." a usmiala sa na malé dievča zvierajúce otcovu ruku. Dievčička sa vrátila späť. Na svoje miesto, do svojho rohu ulice kde pozorovala tiene okoloidúcich. A za ňou prišiel ďalší tieň držiaci za ruku ďalší, menší. Hudba zaznela, oči zatvorené a dvaja noví diváci tam len stáli, počúvali a nikam sa zrazu neponáhľali. Tá zmena vyplývala pravdepodobne z ľudskej zvedavosti. Predsa človek je vždy zvedavý na to iné a ľudia vidia niečo neobyčajné len v niečom novom a pritom občas prehliadajú obyčajnosť toho nového.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Reakcia nenechala na seba dlho čakať. Okoloidúci najprv počuli prekrásnu hudbu, ktorej však nevenovali pozornosť. Potom uvideli poslucháčov ... neobyčajné. Potom chceli vidieť a počuť to, čo poslucháči. Nakoniec sa zastavili, počúvali, neponáhľali ... nádhera. Z páru sa stal postupne hlúčik a z hlúčika menší dav a to upútalo pozornosť aj zarytých konzervatívcov a dozemepozeračov. Niežeby boli nevšímaví nutne aj konzervatívni alebo naopak, ale tieto vlastnosti istým spôsobom patria k sebe. Niekedy je síce tá nevšímavosť skôr nevšimnutie si pokroku už len v samotnom myslení. Každopádne to bol zaujímavý pohľad na usmievajúci sa dav pri obyčajnom pouličnom muzikantovi a o to zaujímavejší pre tých, čo odmietajú netradičnosť a takým bol aj pán miestny policajt. V jeho hlave začali zmätene víriť myšlienky. Tak zmetene, že ani nevedel sám seba presvedčiť, či je to dobré alebo nie. Pomyslel si, že sa nenechá zahanbiť a keď to môžu podporovať iní, tak aj on. Predsa sa rozhodol prispieť dievčičke a aj hudba sa mu vcelku páčila. Predral sa teda cez dav, vytiahol z vrecka uniformy mincu a hodil ju na zem pred dievčičku. Obrátil sa na odchod a vtedy hudba prestala hrať. Zacítil niečiu ruku na ramene a za sebou začul milý a pokojný hlások ako vraví „Pane, prepáčte ale nehrám pre peniaze." Všetky oči z davu sa upierali naňho, na dievčičku a na mincu v jej ruke, ktorú mu vracala. Policajt sa otočil a v tom tichu sa cítil tak ako už mnoho krát predtým a to veľmi trápne. Pozrel na mincu a zrazu si on pripadal ako úbožiak, ktorému podáva peniaze dievča, ktoré samo nemá. „Vy sa mi vysmievate?" Spýtal sa ponížene a nahnevane zároveň. Pozeral pritom na dievča pred ním, ale tú otázku adresoval všetkým. „Nie pane." odpovedala dievčička pokojne a trochu prekvapene z jeho reakcie. Mincu pritom stále držala v ruke aby mu ju vrátila. „Vy sa mi vysmievate." Teraz už s istotou konštatoval policajt. „Myslíte si, že to nepoznám? Také tie vaše triky aby ste vyzerali ako neviniatko... dobrodinec... a pritom ste len žobráčka. Peniaze vyberáte od každého kto je ochotný sa zľutovať nad vašim nešťastím alebo osudom alebo hocičím čo im len natárate a keď vidíte človeka v uniforme, tak zrazu sa tvárite ako úplná svätica a pri tom nie ste ochotná ani niesť zodpovednosť za vaše činy. Áno, činy. Viete, to čo tu robíte je trestný čin pretože, slečinka, každý musí odvádzať dane a ani vy nie ste výnimkou. Aj keď sa tak tvárite a áno musím uznať, že sa tvárite veľmi dobre, pretože ste skoro dostali aj mňa. Ale ja som vás prehliadol. A teraz som vám na posmech a vyzerám ako chudák? Tak dlho vám do smiechu nebude, slečinka, lebo ja to dám prešetriť a nemyslite si, že vám to prejde." Po ukončení toho vyčerpávajúceho monológu, ktorým sa snažil vyriešiť nejaké tie svoje minulé, prítomné a asi aj budúce komplexy, sa túžil náš pán policajt okamžite vzdialiť a začať riešiť tento svoj najnovší poburujúci prípad, a tak sa aj pobral za všeobecného ruchu, ktorý zatiaľ stihol vypuknúť. V tom krátkom ruchu stihli zaznieť výhrady voči jeho argumentom, ale tie ho nezastavili. Tí ľudia sa jej len zastávajú a predsa nebude veriť tomu, že od nikoho neprijala peniaze. Veď je to nezmysel. Načo by potom strácala čas hraním na flaute na ulici keď z toho nič nemá. Ani on by to nerobil. A táto myšlienka na jeho vlastnú lenivosť ho podporila ešte viac v jeho pobúrení. Ďalšie hlasy vraveli, že chudáka zo seba robí sám, ale to už našťastie prepočul, lebo sa zasa sústredil na dievčičku, ktorá ho dobehla. „Pane, ak som vás nejako urazila, tak mi prepáčte. Naozaj som sa z nikoho nevysmievala a peniaze som neprijala od nikoho a nie len od vás. Chcela som len, aby všetci mali rovnaké právo byť šťastní z hudby tak ako ja." „A to vám mám akože veriť, že celý deň hráte na ulici zadarmo, peniaze odmietate a žijete zo vzduchu alebo o čom sa ma tu snažíte presvedčiť? Nie, nie slečinka. Ja som vás prehliadol hneď ako som vás videl a to, že som vám hodil mincu to bol len test, ktorý sa mimochodom oplatil, lebo odhalil vašu vypočítavosť. Viete, už vaša reč tela vravela, že nemáte čisté svedomie. Na nikoho ste sa ani nepozreli keď ste hrali lebo ste sa hanbili za vašu úbohosť a tak ste strkali radšej hlavu do piesku. Teraz sa to snažíte vyžehliť ale tým si to len zhoršujete slečinka. Ja viem, že teraz vám nemôžem nič dokázať, lebo to máte premyslené ale nebojte sa, ja si dôkazy nájdem." A pán policajt odkráčal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemôžeme mu mať ale za zlé, že všetko pochopil inak lebo v podstate mal pravdu, žiaľ len tú svoju. V skutočnosti dievčičku pochopiť ani nemohol, lebo nemohol pochopiť neznámeho človeka a už vonkoncom nie niekoho, kto človekom ani nie je. Totiž nikto z prítomného davu nevedel kto je tá neznáma. Nikto ani nevedel z kadiaľ pochádza, koľko má rokov ako sa volá, akých má rodičov. A aj keby to chceli zistiť a spýtali sa jej, nikto by jej neveril. V skutočnosti tento nečlovek podobajúci sa na ľudí až príliš verne, je víla. Klasická rozprávková víla žijúca v lese, opatrujúca všetko živé, užívajúca si života. Roky od svojho narodenia nepočíta, lebo doma to všetkým prišlo zbytočné vedieť narátať do biliónov. Keby vám toto povedala, verili by ste jej? Ale táto úprimná dievčička by vám toto povedala. Zatiaľ sa jej však nikto nič nepýtal a tak ešte nemusela rozmýšľať nad tým, čo im povie.

Za to ľudia rozprávali aj napriek tomu, že sa ich nikto nič nepýtal. Hlúčik dám, ktoré celý incident sledovali s obrovským záujmom aby neskôr mohli všetko verne prerozprávať, vyslali svoju zástupkyňu za dievčičkou. „Ach dieťa musíš byť vydesená." Objala ju dáma okolo pliec a ťahala ju k hlúčiku klebetníc, ktoré sa už začali dohadovať na ich postupe v prípade nespravodlivého obvinenia pouličnej muzikantky. Cestou jej rozprávala ako všetko videli a ako veľmi ich pobúrilo správanie policajta, ktorý by mal chrániť práve takých ľudí ako bola dievčička pred chamtivcami, ktorí časom určite prídu a budú chcieť zbohatnúť na jej talente. A už sa aj začala rozhorčovať nad chamtivosťou ľudí. Našťastie nestihla rozviť všetok svoj hnev, ktorý by jej určite prišiel na rozum, lebo s vystrašenou dievčičkou dorazili k ostatným dámam. Tie sa už medzičasom stihli dohodnúť na každom detaile. „Zlatko, rozhodli sme sa, že ti pomôžeme." Povedala jedna z klebetníc tónom, ktorý neakceptoval žiadne námietky. Bola to zjavne ich vedúca, lebo všetky stíchli a nechali ju rozprávať. „Pred mnohými rokmi si ženy tohto mesta založili spolok. My sme ich predstaviteľkami teraz. Ale v poslednej dobe sme uvažovali nad čiastočnou modernizáciu našej činnosti a tak, keď sme ťa videli dnes hrať rozhodli sme sa, že ty budeš ideálnou zmenou. Nájdeme ti dôstojnú prácu, dáme ti domov, nájdeme ti manžela a môžeme sa aj prihovoriť za teba na polícii. Zatiaľ budeš bývať u mňa. Môj manžel nebude mať námietky. Doma sa veľmi často nezdržiava a budeš mi robiť aspoň spoločnosť keď nie je doma. Myslím, že práca v divadle by bola pre teba ideálna." Začala uvažovať nahlas. „Áno, vybavíme ti prácu v divadle. Bude to dobrou vizitkou pre náš spolok." Dievčička s nezáujmom počúvala ako jej neznáma pani plánuje budúcnosť ale aj napriek ľahostajnosti voči svojej budúcnosti si dovolila protirečiť. Nie však kvôli sebe. Prišlo jej zbytočné aby si o ňu niekto robil starosti a to aj tej milej vedúcej povedala, že má všetko, čo potrebuje a nehrá na ulici z núdze ale pre radosť. Vedúca však už bola rozhodnutá niekomu pomôcť a dievčičkine dôvody vôbec nezavážili a pokladala ich len za prejav skromnosti tak veľmi vyžarujúcej z dievčičky aj predtým. Tiež sa pustila do vysvetľovania toho, ako pokladá za nereálne, aby znova hrala na ulici práve kvôli incidentu s miestnym policajtom a ako by ju mrzelo, keby také milé dieťa s úžasným talentom skončilo pre svoju pochabosť za mrežami alebo možno aj horšie. Dievčička ju vypočula a nakoniec aj uznala, že keby skončila vo väzení, nikomu by tým nepomohla. A tak ako pani vedúca spolku povedala, tak aj bolo. Dievčička už v spoločnosti a domácnosti bohatých paničiek prestala byť obyčajnou neznámou dievčičkou. Predstavila sa ako Aňa a tou sa aj stala.

Dievčička neodsudzovala ani neposudzovala. Zatiaľ len pozorovala ľudí v ich domácom prostredí. Avšak Aňa ,prirodzene, začala silne sympatizovať s ženami zo spolku. Prečo prirodzene? Lebo tie dámy, ktoré zvyšok obyvateľstva pokladal iba za snobky pohŕdajúce ľudom, sa jej snažili pomôcť. Naozaj pomôcť a nie len tak na oko. To u Ani vyvolalo dojem, že ostatní sa mýlia a dívala sa na spolok očami zainteresovanej. Nechala si vysvetliť, prečo nie sú snobmi ale len ženami, ktoré ostatným ukazujú smer a podporujú snahu ľudí vypracovať sa. Žiaľ na druhú stránku, a to na snahu žien si uchmatnúť bohatého manžela a udržať si ho aj napriek nezhodám inokedy končiacim rozvodom, ju upozorňovali tí, ktorí mali čo závidieť a preto ich výčitky boli charakterizované ako závisť. No nech už bol spolok prínosom pre spoločnosť alebo skôr zhubný nádor, udržať nestrannosť a posúdiť to bolo nesmierne ťažké. A nezdolateľné pre dievčičku zaslepenú vďakou. Necítiť však zaviazanosť v tomto prípade by ale nebolo na mieste. Pani vedúca veľmi rýchlo dokázala vybaviť pohovor v najznámejšom divadle v meste. Ale tak rýchlo ako sa pohovor vybavil, tak rýchlo sa aj skočil. Prvá otázka pohovoru „Aké máte vzdelanie?" a odpoveď na ňu „Žiadne." ukončila všetky nádeje budúcej úspešnej kariéry. Pre divadlo to bola drzosť a strata času a argumenty typu talent a učenlivosť a hlavne praktické vedomosti neznamenali nič. Koho predsa zaujíma praktická vedomosť, keď chýba ukazovateľ tejto vedomosti v podobe papiera s pečiatkou. Našťastie Aňu táto skúsenosť nezdrvila. Jej životným cieľom nebolo získať toto ani žiadne iné miesto. V skutočnosti by bola spokojná kdekoľvek. Pokojne by sa vrátila aj na ulicu ale tým by sklamala ženy zo spolku a odísť domov ešte nechcela. No sklamala ich tak či tak. Bola obvinená z klamstva. Konkrétnejšie zo zatajenia informácií o sebe. Vraveli, že im mala hneď povedať , že nemá žiadne vzdelanie a tak ani žiadne vyhliadky na slušný život aký pre ňu chceli. Teraz mala zasa niekdajšiu voľnosť. Ale nie tak úplne. Mohla si síce hrať kde chcela, ako chcela aj pre koho chcela a dokonca aj zadarmo. Však niečo v nej jej nedovolilo vrátiť sa späť. Akýsi pocit zaviazanosti alebo skôr túžba im dokázať, že aj to málo malo nejaký zmysel..

Takto sa dievčička zamýšľala nad tým, čo zažila a zistila a kráčala rovno, nehľadiac na cestu. Neskôr sa chcela zaoberať aj myšlienkami nad tým, čo bude, ale myšlienka na budúce myslenie sa vyparila vo chvíli, keď skoro narazila do obrovskej, bielo-červenej, pásikavej plachty. „Čo to je? Ešte včera to tu nebolo." Síce by odprisahala, že ani pred sekundou to tam nestálo, ale to bol len dôsledok zamyslenia. Nikde okolo nej nebolo ani živej duše ale niekde obďaleč bolo počuť pracovný ruch.. Vybrala sa za hlasmi a cestou minula tabuľu, ktorá jej priniesla vysvetlenie. Prišiel cirkus. Dnes, ako hlásila tabuľa, mali mať prvé vystúpenie. Aňa ešte nikdy predtým cirkus nevidela ale počula o ňom doma z rozprávania starej mamy. Tá jej vravievala, že ich svety sú si veľmi blízke. Vraj ich cieľom je dosiahnuť to, čo dosiahli ich dedovia a celé generácie predtým a vylepšovať to, čo kedysi bolo dokonalé a dosiahlo to priemernosti. Rovnako ako víly aj oni majú vlastný svet, ktorý si nenechajú narúšať, ale kvôli ľuďom, ktorí sú ich divákmi sa museli ľudským pravidlám a povahe prispôsobiť. Aňa chcela spoznať tieto bájne bytosti a teraz bola na to príležitosť. Začala sa motať medzi nimi a vďaka jej čarovnému vzhľadu, ktorý na cirkusantov pôsobil umelecky, medzi nich aj úplne zapadla. Boli to umelci, herci klauni a blázni a všetci sa naplno venovali svojej práci. Tú ochotu nevidela u ľudí často. Keď prišli do lesa len sa sťažovali bútľavej vŕbe a cestu do práce si razili nahnevanými krokmi. Títo cirkusanti vyrovnaní s každodennou drinou boli iní. Asi ich to naozaj bavilo. Dokonca aj malé deti sa učili trikom od starších a pomaly sa stávali rovnocennými s dospelými. Aňa sa zadívala na šálových akrobatov a spomenula si na domov a lozenie po stromoch a sama cítila aký majú pocit oni tam hore. Neodolala a tomu ľúbostnému príbehu, čo sa odohrával vo výške musela dotvoriť atmosféru a začala hrať na svojej flautičke. A hrala tak prekrásne a nenútene, že si najprv nikto neuvedomil, že to nie je sen ale skutočnosť. Potom si niekto všimol, že v cirkuse žiadneho flautistu nemajú.

Dlhé prehováranie nepotrebovala ani jedna, ani druhá strana. Cirkusanti prijali Aňu s nadšením a hneď ju aj zaradili do programu. Hrala s ostatnými muzikantmi a do už beztak nádhernej hudby, pridala ešte niečo výnimočné. Predstavenie toho večera bolo ešte lepšie ako hlásali tie najvydarenejšie plagáty , a tak sa správy o vynikajúcom cirkuse šírili mestom a dostali sa do uší všetkým počnúc nadšenými deťmi až po unavených starcov. Každý deň sa v cirkuse miešali chudobní s bohatými lebo nikto si nechcel nechať ujsť skvelú zábavu a ani nikto nechcel ostať v spoločnosti mimo témy rozhovorov. Paničky zo spolku sa taktiež nechali zlákať dobrou reklamou a vybrali sa do cirkusu. Usadili sa a obdivovali akrobatov a umelcov a s úžasom vnímali celú tú atmosféru. Sledovali úžasné drobné detičky, ktoré si pripravili obdivuhodné číslo aby ukázali, čo sa naučili. Dospelý nechali ľudí žasnúť nad neskutočnosťou predstavenia. Klauni žonglovali a bavili divákov svojimi nemými príbehmi a všetko dotvárala živá hudba. Pre čarovnosť celku si ani nevšimli Aňu medzi muzikantmi. Teda až do chvíle konečnej klaňačky. Ony si všimli ju a ona ich. Ony jej zakývali a ona sa k nim rozbehla. „Tak predsa si sa nevrátila na ulicu." S potešením zisťovala pani vedúca. Aňa veľmi šťastná, že nesklamala jej vyrozprávala, ako sa úplnou náhodou dostala k cirkusu. Keď opäť prehovorila pani vedúca, spýtala sa jej čo ďalej. „Ale prečo by som menila niečo s čím som spokojná?" Nechápala Aňa. Ona totiž nemala ambíciu viesť cirkus ani nič iné. Za to pani vedúca si nevedela predstaviť človeka spokojného s tým, čo robí. Pochopiteľne preto, lebo sama nikdy spokojná nebola. Túžba stále s niekým súperiť a stáť najvyššie zo všetkých jej znemožnila užívať si to, čo mohli mať všetci. Týmto sklamaním očakávaní pani vedúcej sklamala Aňa aj samú seba. Myslela si, že bude na ňu hrdá! Aňa začala premýšľať nad tým, kam ešte môže postúpiť. Nenápadne zisťovala, čo vlastne obnášajú tie vyššie pozície. Samé riadenie, papierovanie, vybavovanie... nič pre ňu zaujímavejšie ako to, čo robila doteraz. Ísť silou mocou na vrchol nebol jej štýl. Čoskoro sa však musela zamýšľať nad inými problémami ako bol jej vnútorno-profesný spor. Začal byť totiž ohrozený celý cirkus. Niekto, koho meno jej bolo známe ale nepamätala si majiteľa mena, podal na cirkus trestné oznámenie. Vraj zneužívanie detí na prácu. Aká to nespravodlivosť voči tým deťom.

Aká to naozaj bola nespravodlivosť si žiaľ neuvedomovali ani vyšetrovatelia ani sudcovia, nikto. Po podaní tejto žaloby návštevnosť cirkusu rapídne klesla. Nikto sa nechcel zabávať na účet ťažko pracujúcich zdieraných detí. V skutočnosti, žalobu podal riaditeľ mestského divadla. Nemal divákov od kedy sa ten cirkus „nasáčkoval" do mesta. No odkedy sa rozšírila tá zloba v podobe ohováraní a klebiet o zneužívaných deťoch, diváci si zas na kultúrne vyžitie vybrali divadlo tak ako predtým. Veď tak to v obchode chodí. Riaditeľ divadla mal v tom prípade účty vyriešené a cirkusu nezostávalo nič iné ako odísť. Aká to nespravodlivosť voči tým deťom. Rodičia nemali pre koho vystupovať a ak sa to čoskoro nezmení nebudú mať ani čo jesť. Na predstavenia deti cvičili rovnako vtedy ako aj teraz a rovnako aj cvičiť budú, kým im to ich kĺby a ľudia dovolia. Keby to len bolo také jednoduché. Účty sa síce vyriešili ale dôsledky pretrvávali. Tú žalobu bol pán riaditeľ podať na polícii. Na polícii, ako obvykle, pracovali policajti. Ale práve táto žaloba sa dostala do rúk jednému konkrétnemu. Tomu, čo už dlhú dobu sledoval kroky neznámej muzikantky z ulice. Zistil si ako sa síce volá ale ďalej? Žiadne priezvisko, adresa, dátum narodenia, rodný list, zápis na matrike... jednoducho nič. To podnietilo jeho zvedavosť ešte viac a pustil sa do hĺbkového pátrania. Keď sa k nemu dostala žaloba, jeho ústa vytvorili grimasu a tá mu na tvári ostávala ešte veľmi dlho. Bol to podľa neho osud. Potvrdenie, že mal pravdu a príležitosť ako celú vec dotiahnuť do konca. Vôbec neprižmuroval oči nad potulnými umelcami. Naopak si ešte zohnal lupu. Dotiahol to až na súd a cirkus nemohol odísť. Aká to nespravodlivosť voči tým deťom, takto predlžovať ich hlad.

Súd sa konal v jeden z najhorúcejších letných dní. Všade bolo cítiť pach ľudského potu a závan čistého vzduchu bol v inom svete, tam vonku, kde sa to nehmýrilo predvolanými ľuďmi ale iba obyčajnými, navonok nevinnými ľuďmi, ktorí nemali dôvod k nadmernému poteniu. Čakalo sa už len na sudcov. Všetci do jedného meškali, pretože si každý sadol do vlastného dopravného prostriedku a tak isto spravilo trochu viac ľudí a na dlhých cestách sa začali tvoriť ešte dlhšie kolóny. Obžalovaní sa umárali v zlých predtuchách a ich protivníci už chceli tancovať na cirkusovom spálenisku a dívať sa na chrbty odchádzajúcich umelcov. Toto trápenie oboch strán ukončil dlho očakávaný príchod sudcov. Zasadli za stôl a začali sudcovať. Bol im predložený návrh. „Čo to má znamenať?" zareagoval sudca na predložený návrh. „Toto považujem za výsmech súdu. V histórii tohto mesta som ešte nezažil úradný dokument napísaný modrým atramentom. Neslýchané. Žaloba sa zamieta." Takýto rýchly priebeh nikto nečakal. Nášmu policajtovi konečne zmizol ten neprirodzený úsmev na perách. Ešte presviedčal sudcu, že inak sa nedalo. Ale sudca odmietal počúvať o tom, ako všetci výrobcovia čierneho atramentu šli študovať a chceli sa stať vedúcimi výroby a o zatvorení fabrík rozhodol vraj ten istý súd ako zasadal dnes a iné zásoby ako modré neboli. „Taký je protokol." Sucho skonštatoval sudca.

„Aké šťastie pre tie deti." vydýchla si Aňa, ktorá vnímala absurdnosť celej situácie už od začiatku. Vydýchli si aj cirkusanti ale radšej nič nenechali na náhodu a kým toho dňa zapadlo slnko na celý Absurdistan sa dívali z bezpečnej vzdialenosti. Aňa si tiež zbalila všetky svoje nádeje vniesť do sveta ľudí trochu vyrovnanosti. Mala pocit, že skôr prináša trápenia.

Rozhodla sa vrátiť konečne domov. Jej rodný les, mama, stará mama, priatelia. Všetci bez starostí nad zmyslom života. Keď je niečo nekonečné nemusí to mať zmysel, lebo zmysel prichádza s koncom. Cesta domov bola dlhá a nepriaznivé počasie Aňu zahnalo niekam do búdy na konci jej doteraz poznaného sveta. Vošla dnu sa skryť pred dotieravým chladom a dažďom bičujúcim jej tvár. Vošla dnu a nebola sama. Sprevádzal ju jej vlastný výkrik. Mŕtvola jej „nesmrteľnej" starej mamy, ležala na posteli v búde na Konci sveta. Utiekla preč. Tam našla cintorín. Všade boli pochovaní známi, ktorí ako starší odchádzali na Koniec sveta, aby ten svet riadili. Už sa nevrátila domov k tým klamstvám. Konečne bola človekom. Tak ako v skutočnosti, tak aj v duši. A tú jej dušu pochytil démon nútiaci dať tomu krátkemu životu zmysel. Nevrátila sa domov ale šla za Koniec sveta objaviť ďalší.

Lucia Hečková

Lucia Hečková

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek občas píšuci. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu